Práve som si prečítala článok o tom,že sa budú dôchodcom, spadajúcim pod Ministerstvo vnútra či obrany znižovať dôchodky. A tak som sa zamyslela nad životom môjho otca.Ako 18 ročný nastúpil vojenskú základnú službu hneď po vojne. Odslúžil si svoje a zostal na vojne slúžiť ďalej. Podotýkam, že sa to k jeho povahe hodilo, ako som vždy hovorila ako r..ť na šerbeľ. Aj z našej rodiny si spravil armádu, kde bol neobmedzeným pánom. Mnoho vecí ako dieťa som robila tajne, ale aj preto, že ja som povahou rebel. Bol to tvrdý a hrdý človek, ale aj človek, ktorý čo zobral do ruky, to spravil. Mal učňovské vzdelanie a tak si dokončil strednú školu, potom vojenskú školu. Žiadnu vysokú. Vo vojsku strávil celý svoj život a venoval mu 39 rokov zo svojho života. Do komunistickej strany vstúpil v r.1968 a potom bol z nej po previerkach vylúčený. Napriek tomuto vo vojsku zostal, práve preto, že jeho pravé ja bol vojak a toto vojenstvo v ňom prevažovalo nad akýkoľvek politický názor.Bol ženistom a vrámci tohoto vojska sa zúčastňoval na budovaní a záchrane. Pri povodniach zachraňovali ľudí, museli vliezť aj do ľadovej vody a výbušninami rozbíjali na riekach ľadové bariery. Boli nasadzovaní pri požiaroch, snehových kalamitách a zároveň pri žatvách, stavbách Vážskej kaskády a pod. Podobne ako iné rodiny vojakov sme sa museli sťahovať a nemohli sme si ako mnohí iní postaviť dom a zveľaďovať ho, pretože nikto nevedel, dokedy na ktorom mieste bude. Pri tejto práci prišiel zčasti o sluch a ľadviny. Keď som bola dieťa, tak som sa ho bála, lebo bol skutočne tvrdý. Ale dnes mu za takúto výchovu ďakujem. Myslím si, že aj vďaka nej som zvládla rozvod a následne vychovala 3 deti. A dodnes sa dokážem popasovať s akoukoľvek situáciou a nikdy neplačem nad ničím čo život prináša. Všetko sa dá zvládnuť. Jediné obdobie, keď nemáte situáciu pod kontrolou je čas vojny a to našťastie teraz nie je. Jeho život a prácu môžem porovnávať s inými a preto sa len pýtam, aký rozdiel je medzi jeho životom a životom nejakého politika alebo bankára, či riaditeľa podniku, ministra alebo aj p.prezidenta. Siahnete na dôchodok aj týmto ľuďom? Mnohí z nich sa namiesto budovania zúčastnili rozpadu tohoto štátu, jeho rozkradnutia, ich platy boli 10-násobné oproti obyčajným ľuďom. Ja si pamätám otca, ktorý síce mal vyšší plat ako ostatní, ale bol oproti iným 2 násobný. A aj dnes, po 39 rokoch odrobených na obrane vlasti a po toľkých valorizáciach má dôchodok ako je dnes priemerná mzda. Má 85 rokov, je starý,chorý – nefungujú mu ľadviny a siahnuť na jeho dôchodok mi pripadá ako napluť mu do tváre za jeho existenciu a život. Takže páni ministri, predsedovia vlád a všetci politickí a ekonomickí papaláši, siahnete si na svoje platy? Dáte aj vy do vášho konsolidačného balíčka 10% zo svojho platu, zo svojich dôchodkov, ktoré poberáte, zatiaľ kým sedíte na poslaneckých stoličkách, vo všelijakých radách, z ktorých vám plynú aj iné peniaze? Pýtam sa akú cenu podľa vás má život? A teraz už je jedno či život môjho otca, môj alebo hocikoho iného. Má inú hodnotu než ten váš? Tiež by som sa mohla spýtať nad výškou platu zdaňovaného 25 %. Koho sa to dotkne? A kto to v konečnom dôsledku zaplatí. Aj dôchodkovú reformu spravíte tak, aby váš dôchodok nepresiahol nejakú hranicu a z tej si potom uberiete 10 %. Môj otec má ten svoj dôchodok na základe 12 rokov valorizácií. A nikdy nebol a už nebude takým boháčom ako vy. A nikdy o to ani nestál. Chcel len slušne žiť. Armáda vždy slúžila vlasti, bez ohľadu na politiku, vojaci boli obranou štátu. Vy politici, ste tento štát rozkradli. Armádu ste spravili profesionálnou. Za svoju profesiu považujete politiku a k tomu si dávate extra platy. A namiesto solidarity s národom, si svoje platy nechávate a idete brať inde. Škoda,že slovenský národ má tú povahu, že musí prísť až k extrému, aby sa vedel postaviť na odpor. Sme národ, ktorý dokáže zniesť všeličo, zohnúť sa a vydržať. Len som zvedavá, kedy nastane tá hranica, keď to už nedokáže. 22 rokov si tento národ uťahuje opasky a pozerá sa na vedenie štátu, ako ho rozkráda a predáva. Pozeráme sa ako politici likvidujú svoj národ, na exod Slovákov do zahraničia za lepším, ale ešte sme nepadli úplne na dno. Možno to jedného dňa príde a bojím sa, že potom to už nebude nežne. A preto vďaka ti otec za život.